Je to tak. Čas plynie ako voda. Už sú to dlhé 4 roky, čo Hypocrisy vydali album Virus. Ústredná postava skupiny Peter Tägtgren sa však určite nenudil. Počas nečinnosti švédskej deathmetlovej stálice sa venoval svojmu druhému dieťaťu, skupine Pain. Okrem toho sa venoval producentskej činnosti vo svojom vychytenom štúdiu Abyss. V roku 2008 ešte nanovo nahrali album Catch 22. V októbri 2009 sa fanúšikovia konečne dočkali regulérnej novinky. Hypocrisy vydali album A Taste of Extreme Divinity.

Album pokračuje v odkaze a štýle predošlého Virusu. Na nahrávke kapela pracovala už opäť v trojici, keď sa porúčal gitarista Andreas Holma. O väčšiu časť hudby a textov sa postaral sám Peter, ktorému sekundoval Mikael Hedlund. Horgh si „len“ odbubnoval svoje. Na albume nájdeme rýchle a úderné, skladby, ako aj piesne v strednom tempe a jednu pomalú. Pomer jednotlivých skladieb je vybraný zo švajčiarskou presnosťou. Nahrávku odštartuje úderná a rýchla skladba Valley of the Damned. V podobnom tempe pokračuje trio aj v ďalšej Hang Him High (už teraz si dokážem predstaviť, že o túto skladbu sa budú opierať pri živých vystúpeniach). Po dvoch úderných piesňach, trojica zašla do stredných vôd v piesni Solar Empire. Po nej sa však opäť vracia k tvrdým, sekaným a rýchlym riffom v  Weed Out the Weak. Potom nasleduje sled piesní v strednom tempe (okrem Taste The Extreme Divinity), ktorý preruší až deviatka The Quest. Tá je najpomalšou na albume. Pri nej sa chcem pozastaviť, pretože úvod je ako vystrihnutý zo známeho hitu Deathrow (No Regrests) a celá je ako keby prierezom všetkých vydarených pomalých piesní Hypocrisy v jednom. The Quest je dobrá skladba, avšak mi to pripadá, že tam Peter vykradol sám seba. Po nej nasleduje ďalšia v strednom tempe, ale to len, aby ste sa stihli nadýchnuť pred záverečnou zbesilou jazdou v Sky Is Falling Down. Na limitovanej edícii je ešte pieseň The Sinner. Tú som žiaľ, zatiaľ nemal možnosť počuť. Na albume mi trošku chýba taká náladovks, ako bola na Viruse záverečná Living To Die. A Taste of Extreme Divinity nie je koncepčným albumom. Textovo sa Peter odpútal od mimozemskej civilizácie (aj keď nie úplne), tematicky preberá napríklad svetové problémy, alebo samovraždy. Kto máte radi Hypocrisy, tak zaručujem, že počas 50. minút počúvania sa určite nudiť nebudete. Za zmienku stojí aj vydarený obal ku nahrávke, ktorým ako keby chceli poukázať menší návrat ku svojim koreňom. Aspoň, čo sa obalu týka.

Kto však čakal od albumu opäť niečo bombastické a inovátorské (Abducted, Final Chapter, Hypocrisy), alebo experimentálne (Fourth Dimensions, Catch 22) tak si len povie, že je to dobrý album a nič viac. Taktiež si to povie asi aj ten fanúšik, ktorý čakal návrat k prvým dvom albumom kapely. Novinku však treba brať ako ďalšiu regulérnu a samostatnú nahrávku kapely, s ohľadom na predošlý Virus.  Peter a spol. ukázali, že sú špičkou vo svojom žánry a dokazovať svoje kvality už nikomu určite nemusia. Ja som z albumu nadšený. Od Hypocrisy som nečakal nič, len sa ticho tešil, kedy už konečne bude nasledovník Virusu. A nasledovník ma nadchol. Berte však z rezervou moje bodové hodnotenie, pretože musím podotknúť, že Hypocrisy sú mojou najobľúbenejšou kapelou. A pre mňa je A Taste of Extreme Dinivity albumom roka! Skupina štartuje svetové turné k albumu už 6. novembra. Stojí však na zamyslenie, prečo v kalendári nefiguruje ani jedna zastávka v ČR alebo SR. Myslím, že na túto švédsku legendu by sa prišlo pozrieť určite veľa nadšených fanúšikov, mňa nevynímajúc.