Po personálnych zmenách,  sprevádzaných mediálnymi prestrelkami, ktoré zasiahli veličinu Fear Factory sa už situácia trochu ukľudnila. Vyhodení alebo nepotrební (každý nech si to nazve ako chce) exčlenovia FF Raymond Herrera a Christian Olde Wolbers prizvali k sebe dvoch členov Threat Signal, basáka Paula Kavanagha a speváka Jona Howarda. 

Podľa vyjadrení Herreru a Wolbersa tieto skladby boli pôvodne pripravované pre nové album Fear Factory. Keďže táto dvojica dostala vyhadzov a chcela napísaný materiál prezentovať verejnosti, rozhodli sa natočiť debutový album pod hlavičkou Arkaea. Finálny mix Years in the Darkness si zobral na starosti Terry Date (Deftones, White Zombie, Slipknot, Soundgarden, Slipknot, Pantera). Celý album je založený na silných a úderných refrénoch, samploch, sekaných riffoch a striedaní melodického spevu s revom. A nesmieme zabudnúť na klasické FF sypačky. Herrerova hra na bicích, založená najmä na kopákoch, je evidentne rozpoznateľná. Na Years in the Darkness nájdeme 13 skladieb, ktorých časový priemer je niečo medzi štyrmi až piatimi minútami. Jednou z najsilnejších je pieseň Awakening, v ktorej počuť asi najviac odkaz Fear Factory. Ďalšou výraznejšou je Black Ocean, ktorá je založená na atmosferickej melódii. Nájdeme tu aj typické „skákačky“, ktoré (ak bude skupina vystupovať live) budú určite ozdobou ich koncertov. Arkaeu nechcem porovnávať práve s bývalou kapelou jej dvoch členov, ale v podstate to ani nie je možné a asi sa tomu nevyhnú. Miestami až veľmi cítiť, že boli písané práve pre FF. Spevák Threat Signal však odviedol dobrý výkon. V revaných častiach vokálu sa podobá na Burtona, v melodických pasážach je už jeho hlas nezameniteľný a dodáva kapele originálny punc. Niekedy mi však Howard pripadá v melodických polohách až príliš moderne, vtedy sa Arkaea posúva až do metalcoreových polôh. Možno práve tento kontrast je plusom. Spojenie starých, klasických postupov alá FF odetý do moderného zvuku a až metalcorovo znejúcich melodických liniek. Od Fear Factory sa líšia práve v tomto.

Keď však človek počúva skoro hodinu trvajúcu nahrávku pomaly ale iste zisťuje, že je to všetko o tom istom. Každá skladba má tú istú stopu: sypačky, riffy, melodický vokál a úderný refrén. Miestami sa zdá, že ani po viacerých počutiach neviete rozonať, ktorá skladba je aká. Kto má rád Fear Factory, tak sa mu nahrávka bude páčiť a práve klasické postupy tejto legendy budú pre nich tie pravé. Kto, však očakáva aj trošku vlastného rukopisu , bude asi sklamaný. Album je ambiciózny, ale chcelo by to niečím oživiť. Stále sa mi však naskytuje otázka, ako by tento materiál znel v podaní Burtona, Dina, Raymonda a Christiana.